Pred pár dňami obletela naše médiá fáma, že vraj nový veliteľ ruských pozemných síl Andrej Mordvičev plánuje po dobytí Ukrajiny napadnúť Slovensko. Odvtedy tým strašia všetci opoziční politici a ich spriaznené mimovládky. Toľko propaganda. Pátral som, kde sa tá fáma zobrala. Všetci ju prebrali z Aktualít, ktoré pôvodnú informáciu značne skreslili. Po prvé, Mordvičev v skutočnosti povedal, že „vojna na Ukrajine je iba začiatok“. Nepovedal  nič o tom, že „ruská armáda plánuje viesť proti Slovensku rozsiahlejší útok“, ako to demagogicky podali červené denníčky a po nich iniciatíva Mier Ukrajine a podobné. Po druhé, Mordvičev to povedal pred dvoma rokmi, keď ešte žiadnu vysokú funkciu nemal, v programe hviezdy ruskej propagandy Vladimíra Solovjova.

Žiadne oficiálne vyhlásenia ani ciele predstaviteľov Ruskej federácie, že by sa Moskva chystala napadnúť nejaký členský štát NATO, neexistujú. Dokonca aj vyhrážky a blúznenia Dmitrija Medvedeva o novej ruskej ríši sa končia na východnej hranici štátov Severoatlantickej aliancie. Pokusy o stotožňovanie Solovjova, Dugina alebo hoci aj Mordvičeva či Medvedeva s politikou Ruskej federácie sú na tej istej úrovni, ako keby o nás niekto šíril, že Rostas je ideológom Fica, že Harabinove výstrelky sú stanoviskom ministerstva obrany a že úlety generála Macka sú názorom slovenskej armády. Sú to účelové propagandistické lži, ktoré sú súčasťou informačnej vojny.

Do roku 1989 sa analytici a spravodajskí dôstojníci v Spojených štátoch usilovali prečítať uvažovanie Moskvy. Vďaka tomu sa zabránilo tomu, aby sa studená vojna preklopila do horúcej fázy. Dnes takéto strategické myslenie neexistuje, mocenské centrá na Západe ovládla paranoja a hysterické obviňovanie namiesto poctivej analýzy. Ak chceme pochopiť uvažovanie Moskvy a prispieť tak k uvoľňovaniu napätia, musíme namiesto všelijakých bláznov sledovať vplyvných ruských mysliteľov. V Moskve sa im hovorí „meždunarodniki“ a jedným z najrešpektovanejších z nich je Sergej Karaganov. 
Profesor Karaganov je predsedom Rady pre zahraničnú a obrannú politiku, je dekanom Fakulty svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov Vysokej školy ekonomickej, bol blízkym spolupracovníkom Jevgenija Primakova, poradcom Borisa Jeľcina a Vladimíra Putina a dodnes má blízko ku Kremľu a Sergejovi Lavrovovi. Stretol som sa s ním v marci 2010 v Moskve a urobil na mňa dojem svojou rozhľadenosťou a otvorenosťou, na rozdiel od povedzme Sergeja Markova mal oveľa väčší nadhľad a mierne sarkastickú rétoriku, skrátka sadli sme si. No aj mňa prekvapilo, ako sa odvtedy zradikalizoval.

Karaganov už začiatkom deväťdesiatych rokov sformuloval to, čomu sa dnes hovorí Karaganovova doktrína. Podľa nej by sa Rusko malo stať ochrancom práv etnických Rusov v zahraničí a ak to bude potrebné, malo by si vynútiť dodržiavanie týchto práv aj silou. Málokto vie, že túto ideu podporoval aj na Západe ospevovaný Boris Jeľcin, hlavnou ideológiou sa však stala až za Putina po roku 2012. Okrem toho sa Karaganov zasadzuje za zjednotenie eurázijského bloku a obnovenie „ruskej moci vo svete“. Už v roku 2014 varoval, že ak rusky hovoriacim regiónom na východe a juhu Ukrajiny nebude udelená široká autonómia podľa vzoru Daytonských dohôd, „na Ukrajine vypukne peklo“. V apríli 2019 v rozhovore pre časopis Time povedal, že odmietnutie Ruska uchádzajúceho sa o členstvo v NATO bolo „jednou z najhorších chýb v politickej histórii“. Automaticky totiž postavilo Rusko a Západ do kolízie, čo viedlo „k obetovaniu Ukrajiny“. 

V júni 2023 Karaganov šokoval svet, keď vyzval ruského prezidenta, aby neváhal v prípade nevyhnutnosti použiť jadrové zbrane, „aby sme priviedli k rozumu tých, ktorí stratili rozum“. Putin to kategoricky odmietol so slovami, že na to nevidí dôvod. Včera večer v rozhovore na Prvom kanáli však Karaganov pritvrdil. Po posledných udalostiach (masívne útoky ukrajinských dronov na ruské územie, ktoré predchádzali útoku na Kyjev – to akosi naše médiá zabúdajú dodať, zrušenie obmedzení pre rakety dlhého doletu zo strany Nemecka atď.) skepticky vyhlásil, že „s Európou sa nedohodneme“ a Rusko by na provokácie Západu malo reagovať tvrdo a všetkou vojenskou silou. 

Tentoraz však nejde o ojedinelý názor a podobné postoje zaznievajú v Rusku zo všetkých strán. Donald Trump síce uznáva, že ruské obavy z rozširovania NATO sú oprávnené, treba si však uvedomiť, že v tejto chvíli neovláda celú svoju administratívu. Jej časť vedená ministrom zahraničných vecí Rubiom chce pokračovať v Bidenovej politike. A tak sa eskalácia napätia extrémne zvyšuje a vojna vstupuje do tej najnebezpečnejšej fázy. 

Je nevyhnutné, aby sme vedeli správne prečítať signály na oboch stranách, aby sme sa vyhli panike a aby sme sa pokúsili namiesto rinčania zbraňami znížiť už aj tak neúnosné medzinárodné napätie. Na to je potrebné úsilie všetkých ľudí dobrej vôle. Očakávam oveľa viac aj od slovenskej vlády. Dnes už nestačí povedať „sme za mier a podporujeme mierové riešenie“. Je nevyhnutný aktívnejší prístup. Ak sa slovenský premiér stretne s ruským prezidentom a jediné, čo mu navrhne, je socha Koneva, je to premárnená príležitosť. Nepokúsil sa ani len o to, čo brazílsky prezident Lula, ktorý sa snažil Vladimíra Putina presvedčiť, aby prijal návrh na prímerie či stretnutie s Volodymyrom Zelenským. Na dosiahnutie mieru je dnes nevyhnutné vytvoriť ovzdušie dôvery a účinný nátlak na oboch stranách – každý musí vplývať na toho, na koho má vplyv, dosah či aspoň priamy kontakt. Bez toho to nepôjde. 

Na mier sa nečaká ako na májový dážď, mier sa tvorí. A už vôbec k nemu nevedie cesta cez obchod so zbraňami (aké sú predstavy vlády), zvyšovanie zbrojenia (aké sú predstavy Prezidentského paláca) alebo dokonca pôžičky na zbrojenie, aby sme vraj „dobehli náš bezpečnostný dlh“ (progresívna europoslankyňa Lucia Yar). Svet dnes potrebuje mierotvorcov, nie vojenských plánovačov a zbrojárskych lobistov.

(Na snímke profesor Sergej Karaganov – jediný intelektuál z bývalého Sovietskeho zväzu uvedený v prieskume Global Intellectuals Poll – tak, ako som ho zachytil v jeho moskovskej pracovni 20. marca 2010)