...jehož kádrové posudky hodnotily jako "třídně uvědomělého a politicky vyspělého člena strany, který napomáhá prosazovat vedoucí úlohu komunistické strany mezi podřízenými", podepsal novelu zákona. Jde totiž o mimořádně hloupou legislativu, s jejíž interpretací bude mít velké problémy i ústavní soud.

Ja viem, že je tu skupina rovnako silno politicky angažovaných ako aj mentálne znevýhodnených trollov, ktorí bezmyšlienkovito opakujú propagandistickú floskulu, že komunizmus je to isté ako fašizmus. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy, preto sa nedajte pomýliť týmito nedovzdelanými krikľúňmi. Rozdiel je v tom, že kým idea fašizmu bola už vo svojom zárodku návodom na trestný čin, filozofia komunizmu je starobylým snom o rovnosti ľudí, odstránení odcudzenia človeka a spoločnom vlastníctve (z latinského communis = spoločný). Takáto myšlienka vznikla už v 7. storočí pred n. l. v starovekom Grécku. Najstarším dielom, ktoré opisuje svet bez súkromného vlastníctva, je Platónova kniha Štát. Na rozdanie svojho majetku chudobným vyzývali už raní kresťania, ideu spoločného vlastníctva presadzovali husiti a hlásal ju aj katolícky svätec Thomas More v diele Utópia, od ktorého popravy uplynulo nedávno (6. júla) 490 rokov. No a tí z vás, ktorí utrpeli vzdelanie, už isto počuli o slávnej vete francúzskeho filozofa Rousseaua, že najväčším zločinom dejín bolo, keď prvý človek ohradil kus pôdy a povedal: "Toto je moje".

Z propagácie komunizmu obviňovali uhorské úrady už Ľudovíta Štúra. A bolo to na približne rovnakej intelektuálnej úrovni ako osočovania dnešných tajtrlíkov. Mnohí povrchní znalci politickej filozofie si zasa primitívne myslia, že komunizmus vymyslel Marx s Engelsom, prípadne až Lenin so Stalinom. V prvom rade - komunizmus v zmysle svojich definičných filozofických zásad a politologických znakov (beztriedna spoločnosť, zánik štátu, zánik peňazí, zánik osobného vlastníctva atď.) nikdy neexistoval. Vždy to bol len nenaplnený utopický ideál, presnejšie - ako dokazuje nemecký filozof, sociológ a psychológ Erich Fromm v diele Obraz človeka u Marxa - humanistický ideál.

Podľa Fromma komunizmus znamená dôsledné uskutočnenie politickej a hospodárskej demokracie. Preto socializmus pre Marxa nikdy nebol sám osebe naplnením života, ale predpokladom takého naplnenia, ktorý ho priblíži k vlastnému cieľu: k všestrannému rozvoju ľudských síl a k ríši slobody. Práve Fromm často cituje Marxovu vetu z jeho vrcholného diela Kapitál: "Ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelovosti." Marxovi, ktorý každý rok prečítal celé Aischylovo a Shakespeareovo dielo v originále, by nikdy nezišlo na um, že jeho ideu socializmu si bude niekto vysvetľovať ako vykrmovanie alebo ošacovanie ľudí v "sociálnom" alebo "robotníckom" štáte. V socializme videl predovšetkým predpoklad ľudskej slobody a tvorivosti.

Takže ak hovoríme o komunizme, v prvom rade musíme rozlišovať medzi samotnou ideou a politickým režimom. Ale aj táto diferenciačná pomôcka nás môže zradiť. Mnohí netušia, že jedným z prvých zákonov po boľševickej revolúcii v Rusku bolo zrušenie trestu smrti. To, čo vyzeralo spočiatku ako demokratizačná revolúcia, sa však v priebehu niekoľkých mesiacov zvrhlo na čistý teror v dôsledku vonkajších okolností, ktoré spôsobila vojenská intervencia viacerých západných krajín a potreba mladého sovietskeho štátu čeliť smrteľnému ohrozeniu. Potraty opäť zakázal až absolvent teologického seminára Josif Stalin.

Takže aby sme si ujasnili dojmy a pojmy: ak niekto obhajuje alebo bagatelizuje komunistický teror v päťdesiatych rokoch, považujem to za zvrátené a neprípustné. Bývalý podpredseda Slovenskej národnej rady a politický väzeň súdený v procese s tz . buržoáznymi nacionalistami Ladislav Holdoš, ktorý prešiel peklom koncentračného tábora Buchenwald a týraním francúzskej vichistickej polície, pred smrťou povedal, že nikde sa tak kruto nemučilo ako na komunistickom Pankráci. Ale ako dokázala vo svojich početných štúdiách francúzska historička Muriel Blaive, ten režim sa vyvíjal a priniesol pre emancipáciu človeka viaceré pokrokové opatrenia, o ktoré v kapitalizme prišiel.

Kriticky myslieť znamená predovšetkým vedieť diferencovať a kontextualizovať. Ak všetky hore uvedené rozpory zjednodušujete, je to niečo podobné, ako keby niekto vyrukoval so zákazom propagácie kapitalistického režimu, lebo dokázateľne priniesol desiatky miliónov mŕtvych. V mene údajného prinášania civilizácie sa v koloniálnych vojnách kántrilo pôvodné obyvateľstvo Afriky, Ameriky a Ázie. V mene demokracie Spojené štáty rozbili Blízky východ i severnú Afriku. V mene humanizmu sa v rozpore s medzinárodným právom bombardovala Juhoslávia. V mene práva na obranu dnes prebieha otvorená genocída v Gaze. Každá vznešená myšlienka sa dá zneužiť. Aj preto tak často opakujem, že je povznášajúce nechať sa ovplyvniť viacerými filozofickými či duchovnými prúdmi, no je zničujúce nechať sa nimi pohltiť.

V podobnom duchu zachvátila sociálne siete v uplynulých dňoch úplne šialená vlna hejtu zo strany vzdelanostne zjavne poddimenzovaných opozičných politikov, novinárov, umelcov či tzv. humoristov, ktorí zneužili Štefánikovo výročie na kádrovanie, kto má právo hlásiť sa k jeho odkazu a totálne uletenú skratku, podľa ktorej náš hrdina spod Bradla vraj nenávidel Rusov. Práve táto "epizódka" dokazuje, aké mimoriadne hlúpe, polovzdelané a primitívne indivíduá, reprezentujúce tú najprimitívnejšiu idiokraciu, proti nám stoja.

Tak v prvom rade: je naozaj extrémne trápne, ak ľudia, ktorým národné povedomie, hrdosť a česť doteraz nič nehovorili, idú vytrhávať integrujúcu osobnosť slovenských dejín z kontextu a prisudzovať mu vlastnosti svojej ideologicky obmedzenej bubliny. Stotožňovať boľševizmus s Ruskom je však tak primitívne a scestné, až ma to núti pousmiať sa nad starostlivo pestovanou ilúziou, že vraj opoziční voliči sú tí vzdelanejší. Je pravdou, že Štefánik mal k novej sovietskej moci oveľa rezervovanejší vzťah ako povedzme Karel Kramář alebo T. G. Masaryk, ktorý dal spočiatku výslovné inštrukcie, že západní spojenci musia obnoviť Rusko. Je pravdou, že bol zásadovým odpprcom boľševizmu. Ale Rusko miloval.

Ešte pred vojnou navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a urobil na neho oveľa lepší dojem ako Masaryk. Štefánik opakovane hlásal, že nový česko-slovenský štát nevyhnutne potrebuje pre svoju bezpečnosť "oprieť sa o zrekonštruované, zregenerované Rusko". Ešte v roku 1916 vyslovil Rusku "absolútnu dôveru", čo musel Masarykovi v liste z 11. septembra 1916 siahodlho vysvetľovať. Štefánik síce oponoval myšlienke "všeslovanskej ríše na čele s cárskym Ruskom", ktorú presadzoval Karel Kramář, a uprednostňoval česko-slovenskú kombináciu, ktorú považoval pre Slovákov za najvýhodnejšiu, ale aj on si na čele štátu vedel predstaviť ruského cára. Napokon, v Rusku uvítali Štefánika s veľkou vážnosťou, prijal ho ruský cár a dostal najvyššie vojenské vyznamenanie Rad. sv. Vladimíra.

Vyvodzovať z jeho odporu voči boľševizmu blud, že mal negatívny vzťah nielen k Rusku, ale aj k panslavizmu, svedčí o mimoriadne nízkom intelekte tých, ktorí takéto šovinistické nezmysly šíria. Naopak, samotná myšlienka spojenia Čechov, Slovákov a (nespravodlivo zabúdaných) Rusínov je rýdzo panslavistická. Samotný profesor Masaryk sa nikdy netajil tromi ideovými zdrojmi myšlienky vybudovania česko-slovenského štátu: Hus, Komenský a Kollár ako ideológ slovanskej vzájomnosti (takto to formuluje v Českej otázke). A Štefánik bol v tomto zmysle jeho verným nasledovateľom. Naopak, jeho odpor k boľševizmu neznamená, že sa prikláňal k liberálnej demokracii. To je až komická predstava, keďže Štefánik podporoval admirála Kolčaka, tvorcu tzv. bieleho teroru.

Preto mám veľmi zmiešané pocity, keď čítam režisérku Marianu Čengel Solčanskú, ako píše, že "proruskí nacionalisti nevedia o Štefánikovi nič" a že vraj Milan (ako ho familiárne volá) "celý svoj verejný život budoval na dôvere v západné demokratické hodnoty". Naozaj? Ten Štefánik, ktorý uprednostňoval v Rusku pravicovú diktatúru, ktorý odmietal na Slovensku demokratickú samosprávu, ktorý protestoval proti volebnému právu žien a ktorý sa striktne staval proti odluke cirkvi od štátu? Hovoríme snáď o inom Štefánikovi?

Pravdupovediac, je mi úprimne jedno, čo o Štefánikovi natára nejaký ideologicky zaujatý politik typu Ondreja Dostála alebo nejaký pablb, ktorý sa považuje za humoristu. Ale keď takéto legendy vytvára režisérka, ktorá sa preslávila účelovo skreslenými agitpropmi typu Sviňa a momentálne nakrúca film o Štúrovi, v ktorom som už teraz objavil množstvo hlúpostí, začínam sa obávať o konečný výsledok. A smutne dodávam rečnícku otázku, prečo na Slovensku nevieme robiť kvalitné historické filmy (nie sú písmenká - povedal by Štefan Kvietik narážajúc na absenciu kvalitných scenárov). Dávno sme zmeškali tú vlnu na môj vkus azda príliš patetických pôct, ktoré svojim dejinám vzdali francúzski, ruskí, poľskí, českí, maďarskí, ale aj čínski alebo americkí filmári. Ale je naozaj tak strašne pod úroveň našich liberálnych umelcov stvárniť najväčšie postavy našich dejín bez spochybňovania či zosmiešňovania? Tu radšej skončím a prenechám vám priestor pre vlastné uvažovanie.