26. ledna 2026 - 07:00
A ešte prijal akúsi sebakritiku dvojtvárnosti doterajšieho svetového poriadku "liberálov". To potešilo rôznych mestských intelektuálov.
No a pomohol si pritom odkazom na jednu čast eseje V. Havla Moc bezmocných. To vyvolalo vytrženie v kaviarni východnej Európy.
Ten odkaz na Havla sa tam pritom vôbec nehodil z dvoch veľmi silných dôvodov:
Ten prvý je, že to vôbec nesedí z hľadiska logiky obsahu. Havel totiž v tej dávnej eseji na príklade zeleninára, ktorý si poslušne dáva do výkladu heslo "Proletári všetkých krajín, spojte sa" rozoberá podriadenie sa "post-totalitnej spoločnosti" (to je Havlov výraz, nie môj), kde sa výkon moci prenáša ideologickými frázami.
Je to kvalitatívne úplne odlišná situácia od prejavov podriadenosti z dôvodu jednoduchého zastrašenia alebo podriadenosti jednej osobe. To Havel na začiatku tej eseje aj vysvetľuje.
Čiže tá vsuvka je tam úplne nevhodne zvolená.
Druhý dôvod: Havel sám, už neskôr, ako politik, predstavoval presne príklad konformizmu voči väčšiemu mocensko-ideologickému poriadku.
Dlhé roky podporoval "profesora" Václava Klausa a jeho ľudí, s ich úplne gangsterskými metódami riadenia štátu (mimochodom, veľa o našej spoločnosti vypovedá, že ostrieľanému manipulátorovi stačí omieľať pár frází o zlom Green Deale a už je opäť miláčikom časti spoločnosti - no a pritom sa tieto masy handier sťažujú, že ich iní berú ako handry). Lebo nevedel, čo iné robiť a západní priatelia mu to radili.
Hlavne si ale z neho, Havla, urobila akéhosi maskota do výkladu práve transatlantická elita, s jej ostro mocenským a koristníckym prístupom. Havel vo výklade to kryl.
Vrcholom bola jeho podpora "humanitárneho bombardovania" Juhoslávie, ktoré zničením infraštruktúry a výrobných kapacít uvrhlo kedysi vyspelú krajinu roky dozadu. Pričom sa hneď od začatku cielene bombardovali aj niektoré civilné objekty a energetická infraštruktúra.
A to na základe lží o tom, ako vraj belehradská vláda dala pokyn kynožiť civilné obyvateľstvo Kosova.
Ale, opäť, propagandisticky sa vďačne použil aj maskot Havel.
(Havel nepoužil priamo výraz "humanitárne bombardovanie", to začali hneď vtedy ľudia používať ako skratku, on obšírenejšie hovoril o vojenskom zásahu, ktorý má výsostne humanitárny cieľ, alebo niečo podobné, hovoril to takto minimálne dvakrát, a strašne tým vtedy naštval ľudí.)
Mimochodom, ironicky, Havel v danej eseji z roku 1978, kritizuje aj západnú demokraciu, ako prekonaný model.
Takže zaštitovať sa tým textom pôsobí dosť zvláštne. No, ale to by niekto aj jeho texty musel čítať, nielen sa na ne odvolávať, že..? (Osobne občas robím práve to: ak mi niekto pochváli Václava Havla, aký mysliteľ bol, tak sa proste opýtam, aha, a čo také vám presne intelektuálne dal? Lebo ja viem vysvetliť, čo ma zaujalo v textoch Daniela Bella, Davida Graebera, Michela Agliettu.. ani nehovorím o Marxovi a podobne, tak mi vy zhrňte, čím vás osvietil Havel. A takmer nikdy dotyčný nevie povedať nič. Len vie, že je v jeho kruhoch dobrým mravom povedať, že Havel super.)
Havel nebol nejaký historicky významný intelektuál. To z neho urobila až CIA, ktorej sa hodil do krámu - práve preto, že bol disident a akoby "mudrc" ale v skutočnosti bez nejakej reálnej predstavy praktickej politiky a alternatív k reálnemu socializmu - proste, tým pádom niekomu náramne užitočný.
Práve preto sa odkazy na jeho "diela" tak pekne medzinárodne šírili a ten príbeh o zeleninárovi (ale bez toho zložitého kontextu celej eseje) pozná "elita" odchovaná na seminároch lepších univerzít.
Ale pozor, aj keď Havla celkovo práve nemusím, tá esej je, ak prihliadneme na kontext, v ktorom vznikala, celkom sympatický počin, intelektuálne aj osobne. Ako snaha vysvetliť fungovanie vtedajších krajín východného bloku okrem iného aj naivnejšej časti západného publika to určitú cenu malo.
Späť ku Carneymu. Aj celkovo, nielen s ohľadom na tú zmienku o Havlovi, to bol v zásade bezvýznamný prejav. Bol síce pekne prednesený, pragmatickým a nie hlúpym politikom, ale v zásade to ani neprinieslo nejakú silnú myšlienku, ani nič nezmenilo (pekne atmosféru v Davose potom opísali Alastair Campbel a Rory Stewart, ktorí tam boli, vo svojom podcaste The rest is politics).
A pre postavenie sa Nerovo to ani nebolo treba. Nero dnes už pomerne jasne smeruje k osobnému sebazničeniu. Vždy bol narcis s potrebou kompenzovať si nejaké problémy s koreňmi v detstve, ktorému ale jeho štýl neprekážal v tom, čo robil - developer, hviezda reality šou, politik v ére rozsiahleho sklamania s tradičnými politikmi.
Keď sa teraz na jeho správaní podpisuje ale už aj vek, začína to byť naozaj nerovské, ako vidíme z jeho prejavov a eskapád ostatných týždňov. Predtým sa vedel aspoň ako-tak sám skorigovať a vykompenzovávať, teraz je to čoraz väčší freestyle
Ale keď skončí Nero, neskončí vôbec lavína zmien, ktoré čiastočne aj on pomáhal spustiť a ktoré, ešte raz, proste vyplývali z hľadania toho, ako prekonať hlbšie krízové tendencie v americkej, a širšie aj západnej, spoločnosti.
A tie nejaký prejav s pomýleným citovaním Havla ani len vzdialene nevyrieši.
Juraj Draxler