Zároveň oznámil, že parlamentu predložil návrh zákona o Ukrajinskom národnom panteóne.

To, čo najviac desí, nie je nacionalistický prejav nelegitímneho uzurpátora moci na Ukrajine. Je to mlčanie až zhovievavosť európskych politických špičiek k slovám, ktoré otriasajú základmi našich spoločných hodnôt. Slová nemeckého kancelára Friedricha Merza, ktorými apeloval na Poliakov, aby sa zmierili s Ukrajincami tak ako sa Nemci zmierili po druhej svetovej vojne s Poliakmi, považujem za škandalózne. Tu predsa nejde o zmierenie národov, ale o odsúdenie všetkých foriem fašizmu, nacizmu a extrémnej pravice. S ich zločinmi sa nikdy nikto nezmieril. Ak Merz namiesto solidarity s Poľskom opätovne vyhlásil, že stojíme za každých okolností a vo všetkých oblastiach s Ukrajinou, nevyzerá to na obranu európskych hodnôt, ale na latentný súhlas s oživovaním neonacizmu, čo v jeho prípade až tak veľmi neprekvapuje.

Nikdy nemôžeme legitimizovať ukrajinských banderovcov, ktorí vraždili v rokline Babyn Jar, vo Volyni alebo u nás v Kolbasove. Nikdy nemôžeme rehabilitovať chorvátskych ustašovcov, ktorí v koncentračnom tábore Jasenovac likvidovali Srbov, Židov i Rómov spôsobom, pri ktorom nacisti omdlievali. Nikdy nemôžeme odpustiť slovenským gardistom, ktorí pomáhali nemeckým votrelcom zabíjať vlastných bratov a sestry pri najväčšom vojnovom zločine na území Slovenska v Kremničke. Vtedy malo slovo kolaborant ešte svoj jasný význam a každý predsa chápal, že masoví vrahovia nikdy nemôžu byť premaľovaní na vlastencov.

Úplne rozumiem exilovej ukrajinskej historičke Marte Havryško, ktorá sa cíti byť zradená. Za toto predsa Charkov či Odesa - hrdinské ukrajinské mestá v boji proti fašizmu - vo voľbách nehlasovali. Nikto, kto vie, za čo padli jeho predkovia v urputných bojoch proti nacizmu, si nemôže želať, aby sa Bandera a Šuchevyč stali ich národnými hrdinami. Nie sú to žiadni osloboditelia ukrajinského národa, ale banditi, ktorých prívrženci zastrelili ich starých otcov, zmrzačili ich staré mamy a teraz si hovoria - preboha, čoho sme sa to dožili, v mene koho hovorí tá junta, ktorá vládne bez volieb, ako je vôbec možné, že hlavný architekt volynského masakru Dmytro Kljačkivskyj sa dočká štátneho pohrebu s plnými poctami?

Priatelia, dobre si všímajte, kto v týchto dňoch ospravedlňuje alebo zjemňuje túto špinavosť ako "nedorozumenie", "rozdielny historický výklad", "minulosť, ktorú nezmeníme" či "kontroverzné osobnosti, ktoré nemožno hodnotiť čiernobielo" - kto nevie jasne odsúdiť oživovanie fašistických tradícií - a už nikdy sa nedajte od takýchto lotrov poučovať, nikdy im nedovoľte moralizovať, na ktorej strane tohto sporu musíte stáť. 

Neverte tomu, že Ukrajinci nemajú aj iných národných hrdinov, tak ako Slováci nie sú odkázaní na to, aby velebili Jozefa Tisa, Vojtecha Tuku a Otomara Kubalu. Je to otázka všeľudských hodnôt, nie vlasteneckého cítenia. A v ich mene, v mene toho, za čo naši predkovia bojovali, nemôžeme dopustiť, aby taký režim, ktorý momentálne vládne na Ukrajine, čo i len pričuchol k členstvu v EÚ. Vojna neospravedlňuje neofašistické reminiscencie. Je najvyšší čas, aby sme podobne principiálny postoj ako Poliaci zaujali aj my. Nie je to vaša vec, či oslavujete nacistických kolaborantov a fašistických hrdlorezov. A ak si myslíte, že áno, sami sa vyčleňujete z civilizovanej Európy. ¡No pasarán!