Eduard Chmelár: Nedovolme, aby se zapomnělo na odkaz Pražského jara

KOMENTÁŘ

Připomínáme si 55.výročí násilného potlačení Pražského jara.

21. srpna 2023 - 07:00

Nechcem však  hovoriť o tankoch a o mŕtvych.  Dnes chcem hovoriť najmä o tom, ako nielen invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do našej vlasti, ale aj invázia neoliberálneho systému do našich životov po roku 1989 úplne vymazala z našej historickej pamäti spomienku na najvýznamnejší a najoriginálnejší príspevok Čechov a Slovákov k svetovej demokracii, ktorý bol nielen podľa nedávno zosnulého Milana Kunderu vrcholom našich dejín.Už dlhší čas upozorňujem na to, že raz pochopíme, že najvýznamnejší medzník modernej európskej histórie nebol rok 1989, ale rok 1968. V Česku túto koncepciu presadzuje môj vzácny kolega filozof Michael Hauser. Ale čo je potešiteľné, v posledných rokoch vzrastá záujem o preskúmanie tohto najvýznamnejšieho obrodného procesu 20. storočia aj v západných krajinách (za všetkých spomeňme nemeckého historika Martina Schulzeho Wessela). No kým pre západnú verejnosť (ako upozorňuje Jacques Rupnik) zostáva Pražská jar aspoň pozoruhodným prejavom českej a slovenskej demokratickej tradície, samotní Česi a Slováci si tento historický medzník nijako nepripomínajú a spájajú ho skôr s vojenskou inváziou ako radikálnymi reformami.

Nemáme nijaký pamätný deň na túto udalosť a pripomíname si len 21. august, čo je podobne absurdné, akoby sme si namiesto výročia vypuknutia SNP pripomínali štátnym sviatkom výročie jeho potlačenia. Najvhodnejším dátumom na každoročnú spomienku na Pražskú jar sa javí 5. január – výročie zvolenia Alexandra Dubčeka za najmocnejšieho muža štátu. Ale pokojne to môže byť aj 5. apríl, kedy bol prijatý tzv. Akčný plán, čo nie je nič iné ako politický a ekonomický program celého obrodného procesu. Podstatné je, aby sme prestali vnímať Pražskú jar len ako slepú uličku, hlbšie si uvedomili, čo dala (alebo mohla dať) Pražská jar Európe a ako revolučne predbehla svetový vývoj a aby nás ciele tohto obrodného procesu neustále podnecovali k hľadaniu nových ciest a spôsobov riešenia súčasnej krízy.

Tvrdím, že Pražská jar svojou originálnosťou, rôznorodosťou jej aktérov a revolučnosťou môže mať v budúcnosti pre Európu a svet podobný význam ako Veľká francúzska revolúcia. Mnohí sa to však usilujú spochybniť totálne absurdnými argumentmi. Najčastejší z nich (ktorý si osvojilo aj vedenie tohto štátu na čele so Zuzanou Čaputovou) tvrdí, že vraj invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska potvrdila, že socializmus je nereformovateľný... A to je prosím vás pekne čo za nelogickú hlúposť? Je to podobný nezmysel ako urobiť z obete násilia vinníka. Je to rovnaká nehoráznosť ako niekoho pripraviť o život a následne argumentovať, že tá vražda dokázala, že ten človek nebol životaschopný. Nemôžete predsa dokazovať, že niečo nefunguje na základe toho, že to zlikvidujete. Socializmus s ľudskou tvárou nezlyhal. Nedostal šancu, lebo jeho úspech si neželalo ani sovietske vedenie v Moskve, ani Západ na čele s USA. Jeho porážka vyhovovala rovnako stalinistom ako aj kapitalistom, lebo Pražská jar bola najväčším konkurentom obidvoch systémov. Porážka veľkolepého sna dubčekovských reforiem neznamenala, že myšlienky, ktoré stáli pri jeho zrode, sú nesprávne. Aj Francúzska revolúcia bola najprv potlačená, no jej hodnoty dnes formujú celý západný svet.

Po porážke sovietskeho impéria v studenej vojne sa najmä v deväťdesiatych rokoch mohlo zdať, že najlepším systémom bŕzd a protiváh je v slobodnej spoločnosti liberálna demokracia. Dokonca ani starí „šesťdesiatosmičkári“ sa neodvažovali oživiť sny svojej mladosti a prispôsobili sa dobovému naratívu sociálnej demokracie o „krotení kapitalizmu“. Najneskôr po finančnej kríze roku 2008 však mnohí pochopili, že tento systém umožnil skôr vládu oligarchie. Práve preto je potrebné odpútať sa od zastaraných a tendenčných interpretácií Pražskej jari a vdýchnuť jej nový život. A najlepší čas na to je práve teraz, keď sa modla globálneho neoliberalizmu zrútila a súputníci Alexandra Dubčeka, ktorí skôr strážili jeho kult ako rozvíjali idey socializmu s ľudskou tvárou, pomaly odchádzajú zo scény.



Skutočným otcom Pražskej jari nebol Alexander Dubček, ale Zdeněk Mlynář (v politickej oblasti) a Ota Šik (v ekonomickej oblasti). Súhlasím so Zdeňkom Mlynářom, ktorý vo svojej známej knihe Mráz prichádza z Kremľa upozorňuje, že Dubček v prvých týždňoch a mesiacoch obrodného procesu netušil, čo sa v spoločnosti začalo odohrávať. On na to jednoducho nemal intelektuálnu kapacitu. Napriek tomu je jeho význam pre Pražskú jar kľúčový a nenahraditeľný. Uvedomme si, že on sa celkom vymykal tradícií slovenských lídrov. Všetci od Štúra, Hurbana a Vajanského, cez Štefánika, Hlinku a Tisa až po Husáka, Mečiara a Fica boli veľmi silné autoritatívne osobnosti. Dubček tieto vlastnosti nemal. Predovšetkým vôbec nechcel, aby sa stal prvým tajomníkom KSČ, sám sebakriticky namietal, že na takú vysokú funkciu nie je ani dobre pripravený, ani schopný. Avšak práve preto bola jeho voľba najmocnejším mužom štátu v tomto období mimoriadne šťastná.

Treba si uvedomiť, že obrodný proces vznikal predovšetkým zdola, mal dokonca niektoré črty moderného anarchizmu (pre laikov treba doplniť, že ten sa nespája s bordelom a chaosom, ale s demokratickou samosprávou). Dubček mal ideálne ľudské i politické vlastnosti na to, aby sa stal symbolom takéhoto hnutia. Nebolo autoritatívnym a bolo to cítiť na každom kroku. Nebol charizmatickým rečníkom, ktorý ovládal davy, ale strémovaným, hanblivým obyčajným človekom, ktorý vedel druhých počúvať a ktorý si v malom hlúčiku ľudí vedel podmaniť poslucháčov svojou bezprostrednosťou. Práve to mu získavalo nielen popularitu, ale aj autoritu. Po dlhých rokoch stalinistického teroru a autoritatívneho presadzovania moci straníckym politbyrom, mali ľudia plné zuby okázalých cynických papalášov. A čo bolo najdôležitejšie – hlboko a úprimne veril ľuďom a oni verili jemu. Bolo to niečo iracionálne, ale bolo to autentické. Dubček si nezískal národ tým, čo urobil, ale tým, čo neurobil – že nezasahoval do demokratizačných procesov, aj keď ho niekedy znepokojovali.

Práve tým umožnil všetky zmeny, ktoré nastali. Reformný pohyb odštartoval Dubčekovou výzvou, aby sa verejnosť aktívne podieľala na politike. On sám bol možno vyľakaný z toho nečakaného rozmachu rôznorodých politických aktivít a verejných diskusií, ktoré zahraničie opisovalo ako „výbuch slobody“, ale nesporne bol iniciátorom týchto spontánnych činností a dôveroval obyvateľstvu. Jednotný názor na to, ako uskutočňovať reformy, však neexistoval a formoval sa vo vášnivých diskusiách jednotlivých spoločenských prúdov. Politickú líniu tomuto procesu dodal až Akčný program, ktorý prijalo vedenie komunistickej strany 5. apríla a zverejnilo 10. apríla 1968. V dvojročnom horizonte sľuboval najmä slobodné voľby, federalizáciu Česko-Slovenska a ekonomickú demokraciu. Dubček svoju predstavu najjasnejšie vyjadril v referáte na zasadnutí Ústredného výboru KSČ 1. apríla 1968. V ňom presadzoval najmä to, aby si vedenie štátu osvojilo a začalo uplatňovať zásadu, že „závažné otázky budeme riešiť včas a s ľuďmi, len s nimi sa dostaneme bližšie k pravde a pravdivým záverom, len s nimi, a keď to bude ich vecou, môžeme niečo vykonať, zmeniť a dosiahnuť“. Varoval najmä konzervatívne krídlo, že spoločenský pohyb sa už nedá viac nadekrétovať, že tento demokratický pohyb sa bude naďalej rozvíjať a strana bude môcť byť na čele tohto procesu iba vtedy, ak požiadavky demokratizačného hnutia bude chápať ako „základňu a východiskový bod“ presadzovaného ideálu socialistickej demokracie.

Architekti Pražskej jari vychádzali z toho, že demokratický deficit sa v podmienkach kapitalizmu nedá odstrániť. Spočíva totiž v tom, že „buržoázna“ (rozumej parlamentná) demokracia obmedzuje a dusí samostatný politický život más, ich priamu účasť v demokratickom rozhodovaní. To, že „spoločenský pohyb nevzniká z rozhodnutia strany a nemožno mu predpisovať, ako má myslieť“, prevzal Dubček od Lenina. Preto reformné návrhy prichádzali zospodu (nielen od vedeckých tímov, ale aj od kolektívov pracujúcich) a politická moc ich povýšila na programové body. Asi najdôležitejšou a najhlbšou reformou boli tzv. rady pracujúcich, ktoré sa mali podieľať na riadení podnikov, v ktorých vznikali spočiatku spontánne a neskôr dostali podobu pripravovaného návrhu zákona o socialistickom podniku. Zavádzanie rád pracujúcich bolo súčasťou širšej Šikovej ekonomickej reformy, ktorá mala demokratizovať a decentralizovať ekonomiku a zbaviť byrokratické centrum jeho všemohúcnosti v ekonomickom riadení. Dominantná úloha štátu na trhu by bola zachovaná tým, že štát by bol jedným z hlavných objednávateľov, nie hlavným „plánovačom“. Inak povedané, cieľom Šikových ekonomických reforiem bolo podľa jeho vlastných slov obnoviť trhové hospodárstvo, ktoré by odstránilo lavnénpríčiny ekonomickej neefektívnosti a plytvania, no zároveň zachovať, ba dokonca prehĺbiť socialistický charakter vlastníctva. Táto reforma bola jednou z prvých, ktorú normalizačná moc zlikvidovala.

Z toho všetkého vyplýva, že ak by vojenská invázia neutopila Pražskú jar v krvi, ďalší vývoj by sa neskončil prijatím západného politického a ekonomického modelu (ako o tom svorne zavádzajú stalinisti i neoliberáli), ale že tu vznikal jedinečný, historicky nový model socializmu. Pražská jar a jej demokratizačné reformy neboli vedené snahou o návrat k liberálnej demokracii či kapitalizmu, ale naopak snahou o dôsledné a systematické prehĺbenie, resp. zavedenie socialistickej demokracie, ktorá by umožnila oveľa širšiu participáciu na veciach verejných, ako to dovoľujú podmienky kapitalizmu. Napokon, podľa prieskumu verejnej mienky si v roku 1968 iba 5 percent obyvateľov Česko-Slovenska želalo reštauráciu kapitalistického zriadenia.

Čím viac študujem o rôznorodosti, hĺbke a bohatstve diskusií počas Pražskej jari, ktoré sa ani nedajú porovnať s umŕtvenou demokratúrou dneška, tým viac som týmto obdobím nadšený a som spolu so svojimi zahraničnými kolegami presvedčený, že najmä demokratická ľavica sa vo svojom myšlienkovom dedičstve musí vrátiť tam, kde násilím donútili prestať protagonistov socializmu s ľudskou tvárou. Je trápne vidieť tých „pravých sociálnych demokratov“, ako formálne naďalej parazitujú na odkaze Alexandra Dubčeka, ale ciele Pražskej jari považujú za príliš radikálne. Ale oživenie demokracie si dnes vyžaduje istú radikálnosť, presnejšie zásadovosť a principiálnosť. Ľavicu nevzkriesi koketovanie s liberalizmom alebo s konzervativizmom. Ľavicu vzkriesi iba prekonanie týchto prúdov a nadväzovanie na to najcennejšie, čím sme zasiahli do svetového vývoja. Nedovoľme dnešnej propagande, aby súčasné generácie zabudli za odkaz Pražskej jari, na jej ideály a tú neuveriteľnú doteraz neprekonanú jednotu národa. Naučme sa tento odkaz tvorilo rozvíjať a nanovo oceniť.

Eduard Chmelár


Anketa

Měla by se podle vás stát Ukrajina členem NATO?

Ano 16%
transparent.gif transparent.gif
Ne 69%
transparent.gif transparent.gif
Nevím 15%
transparent.gif transparent.gif