Nebol tam síce recept na najlepší skalický trdelník, ani odporúčanie, aby to vlastenci vzdali a vrátili sa k habsburskej monarchii, no napokon nešlo ani o ucelený politický či duchovný závet - skôr útržky myšlienok, ktoré mu vírili hlavou na smrteľnej posteli. Z tohto hľadiska sa im pripisuje nepatričný význam. No keďže Masaryk je ikonou, ktorá výrazne pôsobí na spoločnosť aj takmer 90 rokov od svojej smrti, bude predsa len prospešné rozobrať si niektoré z nich. Už len z toho dôvodu, že Masarykovu poznámku o Andrejovi Hlinkovi si tak niektorí historici ako aj laici vysvetlili od počiatku chybne.

Predovšetkým nie je dôvod sa urážať. My sa v uvažovaní o Hlinkovi doteraz pohybujeme v dvoch extrémnych mantineloch. Hlinka bol najprv medzi svojimi prívržencami, a následne v režime vojnového Slovenského štátu predmetom nekritického kultu osobnosti, potom bol štyridsať rokov zatracovaný, a znova v podmienkach nezávislej Slovenskej republiky sa vrátil na piedestál zbožšťovania, čo sa v plnej miere odrazilo v prijatí zákona o zásluhách Andreja Hlinku (takmer identického s prvým zákonom totalitného Slovenského snemu v roku 1939). Na triezve zhodnotenie jeho osobnosti akoby chýbala politická vôľa.

Masaryk nebol ani sám, ani prvý, kto považoval Hlinku za hlupáka. Po prvý raz ho takto označil jeho niekdajší priateľ, lekár a politik Vavro Šrobár, ktorý mu počas spoločného pobytu vo väzení v Segedíne priateľsky odporučil, aby sa nepokúšal prekladať z latinčiny, že na to nemá. Hlinka sa na to detinsky urazil a odvtedy sa s ním nerozprával, iba ho osočoval. Ale Hlinka bol naozaj slabo vzdelaný, dokonca aj na kňaza, čítal len veľmi málo a keď ho opravovali, bol popudlivý až agresívny.

Masarykovu poznámku, že Hlinka je hlupák, ktorý urobil chybu s Maďarmi, si však médiami oslovení historici vyložili zle. Masaryk tým nechcel naznačiť, že Maďarom by mali dať viac práv, absolútne nie. Masaryk tým narážal na rok 1919, kedy Hlinka svojou márnomyseľnosťou existenčne ohrozil vznikajúci česko-slovenský štát.

Išlo o to, že Šrobár poznajúc Hlinkove povahové črty urobil podľa môjho názoru osudovú politickú chybu, keď nepozval vodcu ľudákov do vlády. Hlinka sa dovtedy prejavoval lojálne, priam čechoslovakisticky (na stanici v Ružomberku nechal zhromaždený dav prisahať na "jednotný československý národ"). Potom sa ešte pokúšal presvedčiť prezidenta Masaryka, aby ho vymenoval za arcibiskupa (keď mu hlava štátu vysvetlila, že takúto právomoc mal cisár, nie prezident, ešte viac sa zatvrdil a urazil). No a napokon sa do rúk tohto ambiciózneho neuspokojeného muža dostal na jar 1919 originál Pittsburskej dohody, o ktorej existencii dovtedy nevedel.

Pre Hlinku to bola živá voda, okamžite pochopil, že získal novú politickú agendu. Začal hlásať, že Masaryk Slovákov oklamal, lebo im sľúbil vlastný snem a vlastnú administratívu. Nebola to celkom pravda, lebo zastáncovia tejto teórie zámerne obchádzajú posledný bod dohody, ktorý ustanovuje, že o podrobnostiach rozhodnú právoplatne zvolení predstavitelia Čechov a Slovákov (teda nie americkí krajania). A tí sa rozhodli inak. Autonómiu nežiadal ani Štefánik, dokonca bol striktne proti demokratickému zriadeniu na Slovensku. Ale sila politického ideálu spočíva v jeho presvedčivosti, nie faktografickej presnosti.

Na základe toho Hlinka rozvinul svoj autonomistický program, ktorý z neho urobil najvplyvnejšieho politika na Slovensku. Lenže hnaný vlastnou pýchou urobil zásadnú chybu, ktorá ho takmer stála politickú kariéru. Vodca ľudákov, doma izolovaný a odvrhnutý zo všetkých strán, sa rozhodol konať na vlastnú päsť a s falošným pasom cez Poľsko odcestoval na mierovú konferenciu do Paríža, kde vyhľadal zástupcu americkej delegácie. Pokúšal sa ho presvedčiť, že Slováci boli oklamaní, že Česi ich utláčajú rovnako ako Maďari, že v zmysle Wilsonovho práva národov na sebaurčenie požadujú uplatniť túto požiadavku aj na slovenský národ a zorganizovať referendum. Vyslovil pritom presvedčenie, že autonómia v rámci Uhorska by mohla byť výhodnejšia, veď väčšinu dejín žili s Maďarmi spolu, všetky rieky aj tak tečú na juh, všetky cesty vedú do Budapešti, zatiaľ čo od Prahy nás delia Karpaty...

Hlinka tým nielen poprel najvýznamnejší bod svojej politickej kariéry, keď ukončil nerozhodnosť slovenskej politickej reprezentácie na porade v Martine 24. mája 1918 slávnym výrokom "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť". Hlinka fakticky požadoval to isté, čo na rokovaniach vo Versailles tvrdošijne presadzovala maďarská štátna delegácia. Vedela totiž, že pri referende by si väčšina vtedajšieho obyvateľstva Slovenska vybrala zotrvanie v Uhorsku. Nečudo, že Hlinka bol po návrate do vlasti zatknutý ako vlastizradca a väznený v Mírove. Jeho solitérne politické dobrodružstvo totiž ohrozovalo krehký vznikajúci štát, ktorý najmä prostredníctvom Štefana Osuského bojoval na mierových rokovaniach o každý meter južných hraníc. Z tohto hľadiska bolo Hlinkovo konanie naozaj mimoriadne hlúpe.

Masaryk však necítil voči cholerickému Hlinkovi nijakú nenávisť. Práve naopak. Keď v roku 1920 Hlinku zvolili za poslanca parlamentu, Masaryk sa prihovoril za jeho prepustenie z väzenia s tým, že nechce rozvíriť nové vášne medzi Čechmi a Slovákmi, kým Vavro Šrobár trval na pokračovaní jeho trestu. Prezident prchkému vodcovi ľudákov neraz otcovsky dohováral. Napríklad 12. októbra 1929 mu v Topoľčiankach napísal list, v ktorom stálo: "Vidím, že ste rozčúlený, rozčuľujete seba i voličov. Ale vodca najväčšej slovenskej strany nesmie robiť také malicherné veci, je to príliš lacná demagógia. Áno, som za diskusiu, a preto vám píšem. Ale krik nie je diskusia. A demokracia nie je anarchia. Váš podráždený a zlostný postoj proti odporcom (zväčša domnelým) mi často vnucuje myšlienku, že nemáte srdce, že namiesto neho máte druhú pečeň - taký ste zlostný a rozčúlený. Dokážte, že necítite len nenávisť, ale že to Slovensko aspoň trochu milujete. Na nenávisti a zlobe, verte, nedá sa nič dobré a trvalé vybudovať. Preto Ježiš dal prikázanie lásky, a platí to tiež v politike."

Hlinka sa skutočne často správal ako paranoidný egomaniak. Ešte aj jeho obľúbenec Vojtech Tuka sa o ňom v neprítomnosti vyjadril, že by ho mal vyšetriť psychiater. V každom videl nepriateľa, nevyberane útočil na evanjelikov, židov, Čechov, Maďarov, liberálov, socialistov, na každého, kto mu prišiel pod ruku. Mal mimoriadne vyvinuté ego, rozprával o sebe v tretej osobe ako pápež, nechal po sebe pomenovať stranu, organizáciu, ba aj ulicu, mal extrémnu schopnosť manipulovať s davom a na stanici v Bytči dal zapriahnuť do koča namiesto koní dievčence v krojoch, aby mu dokázali svoju lojalitu...

Čo bolo horšie, na sneme HSĽS v Piešťanoch roku 1936 nechal stranu prebudovať na totalitnú podľa nacistického vzoru a v zahraničnej politike sa prihlásil k fašistickej osi Berlín - Rím. Naozaj to nebol otec národa (tým bol Ľudovít Štúr), dokonca ani jeho vodca, len malej časti a tú viedol do temnej budúcnosti. Nikdy nedosahoval ľudskú veľkosť Štúra, Štefánika, ba ani Dubčeka, dokonca aj dosiahnutie autonómie Slovenska skôr odďaľoval a komplikoval (najmä keď oklamal Rázusa a spôsobil rozpad autonomistického bloku), ale katolícky klérus z neho potreboval urobiť modlu... Ale to je už iný príbeh.

Nikdy som sa netajil tým, že T. G. Masaryk bol mojím najobľúbenejším prezidentom. A to napriek všetkým výhradám, ktoré sformuloval už Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorý si viac obľúbil bezprostredného Štefánika ako elitárskeho Masaryka. Masaryk dal totiž prezidentskej funkcii zmysel, bol v pravom zmysle slova prototypom ideálu "filozofa na tróne", ktorý dal republike obsah, takže ostatní politici už iba rozvádzali štátnikove myšlienky. A to napriek tomu, že si ich často požičiaval od iných (jeho Českú otázku by dnes moderne označili za plagiát Komenského a Kollára a jeho najcitovanejšia myšlienka - "Štáty sa rodia a padajú s ideami, ktoré ich stvorili" - v skutočnosti pochádza od Ciceróna).

A predsa len. Ak by v odhalených Masarykových nesúrodých poznámkach nestálo nič iné, táto sa nám prihovára ponad storočie: "Ak sú ľudia nevzdelaní a hlúpi, nemôžete toho veľa urobiť. Ľudia sú radi hlúpi, ale nerobte im to jednoduché, hádajte sa s nimi." Ak niekto pochopí tieto slová ako výzvu na nadradenosť voči druhým, neporozumel z Masaryka vôbec ničomu. Aj on totiž so sokratovskou poctivosťou nakoniec priznáva: "I ja som bol hlúpy." Ak nebudeme oponovať nezmyslom a hlúpostiam, ak zo strachu či už pred davom alebo štátnou či korporatívnou mocou nebudeme mať odvahu ísť proti prúdu, necháme lož zvíťaziť. Masaryk nebol taký malomeštiak ako Havel a neveril, že "pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou", pretože vedel, že v reálnom živote bojuje často jedna pravda proti druhej a jedna nenávisť proti druhej, že nie vždy zvíťazíme, ale podstatné je neuľahčiť to nastupujúcej idiokracii. V tom bol a bude vždy mimoriadne inšpiratívny.

Eduard Chmelár