23. února 2026 - 07:00
Aj my sme mali všelijakých mečiarov, kiskov a čaputové, no miera zbožšťovania Petra Pavla už presahuje nielen všetky mysliteľné hranice dobrého vkusu, ale ohrozuje aj samotné základy demokracie.
Takto napríklad opísala reportérka denníka iDnes včerajšiu vychádzku českého prezidenta: "Keď sa skupina na čele s Petrom Pavlom objavila pred výbehom koní, zvieratá ho prišli privítať. Akoby tušili, o akú vzácnu návštevu ide."
Podobný článok som čítal snáď len o Kim Čong-unovi, ale toho vítali delfíny. Možno sa čoskoro dozvieme aj to, že keď sa Pavel narodil, topil sa sneh v horách, vtáky zahniezdili a mravce v šíkoch zdravili nové svetlo svojho života. Ale toto už prestáva byť vtipné a trúfam si povedať, že ani komunistickým pohlavárom nepestovali taký kult osobnosti ako tejto prázdnej marketingovej škrupinke.
Ak si myslíte, že tento výpredaj trápnosti musia inteligentní ľudia ľahko prehliadnuť, tak ste na veľkom omyle. Riaditeľ Divadla Na Jezerce Jan Hrušínský obhajuje svoju šialenú posadnutosť Petrom Pavlom tým, že ho vraj k tomu viedol jeho otec (slávny herec Rudolf Hrušínský) a že sme mali len troch skutočných a veľkých prezidentov - Masaryka, Havla a Pavla... Porovnávať profesora Masaryka s touto zelenou gumou je vlastne neslýchaná urážka, ale nemusíme zachádzať až k legendám. Stačí, ak si predstavíte diskusiu o zahraničnej politike troch posledných prezidentov - Klausa, Zemana a Pavla - aby ste pochopili plytkosť toho posledného.
Najhorlivejší budovatelia tejto obludnej propagandy sa bránia väčšinou úsmevným spôsobom. Iniciatíva Štít demokracie sa napríklad pokúsila presvedčiť svojich kritikov, že to, čo vidia, nie je vytváranie kultu osobnosti, ale "prostá radosť, že prezident je úplne normálny človek", pričom za jeho výnimočné vlastnosti považuje to, že ich idol športuje, dá si so svojimi spoluobčanmi pivo a fandí hokeju... Akoby Klaus nelyžoval a nehral tenis, akoby Zeman nepil prvú ligu a akoby nechodili medzi ľudí a nepovzbudzovali športovcov...
Je to však oveľa horšie. Činnosť Štítu demokracie je v skutočnosti varovaním, ako pod pláštikom neurčitej "ochrany hodnôt" môže jedno sfanatizované hnutie demokratické princípy nebezpečne oslabovať. Stačí si všimnúť, ako sa správali počas minulej vlády. Štít demokracie nesmierne agresívnym spôsobom presviedčal ľudí, že všetky negatívne javy počas Fialovej vlády - drahé účty za energie, kríza bývania, prepad reálnych miezd atď. sú len choré výplody ich myslí a že ak nebudú voliť ODS alebo Pirátov, stratia demokraciu. Akoby sa dala zachrániť demokracia podporou nekompetentných politikov, dehonestáciou oponentov a zosmiešňovaním tých, ktorí sotva prežívajú.
"Štít demokracie" chce zachrániť demokraciu popieraním skúsenosti státisícov ľudí a "Milion chvilek pro demokracii" si myslí, že masové demonštrácie ako za Gottwalda zabezpečia kompetentnú vládu. Opakujem, to sú pre demokraciu až nebezpečné tendencie. Povýšenecky až mocipansky prehliadať obyčajných ľudí, adorovať úspešných a ignorovať logiku oligarchie, odvádza pozornosť od potreby zasadzovať sa o naše práva a o našu dôstojnosť v každodennom živote.
Vždy ma fascinovalo, že kulty osobností nevyvierajú zo zbedačených más zúfalo vystierajúcich ruky k spasiteľovi. Rodia sa v hlavách umelcov, spisovateľov a manipulátorov najrôznejšieho druhu. Pritom kult je opakom kultúry. Latinský koreň slova majú síce rovnaký (pestovať, uctievať, vzdelávať), ich význam je však zásadne rozdielny.
Kultúra je široký, otvorený systém, zahŕňa všetko, čo ľudstvo vytvorilo. Pomáha nám porozumieť svetu, komunikovať s ostatnými a odovzdávať hodnoty ďalším generáciám. Je dynamická a neustále sa mení. V porovnaní s ňou je kult úzky, uzavretý a exkluzívny. Zameriava sa na konkrétnu osobu, jeho cieľom je uctievanie a oddanosť a často potláča kritické myslenie v prospech absolútnej lojality. Zjednodušene povedané, kultúra nás spája so svetom a rozširuje naše obzory, zatiaľ čo kult nás od sveta izoluje a zužuje našu pozornosť na jediný bod.
Súčasťou akéhokoľvek kultu je aj chorobné moralizovanie, o ktorom som písal už včera. Ak sa politika interpretuje ako súboj dobra so zlom, potom sú ako "neslušní" verejne odsúdení všetci tí, ktorým obľúbenec médií alebo v našom prípade vyzývateľ Roberta Fica neučaroval. Momentálne to zneužíva napríklad Martin Šimečka, usilujúci sa očistiť svoju manželku obvinenú z podvodu. V rozhovore pre Denník N (čo je inak čarovné, keď sa redaktori rozprávajú medzi sebou) sa zdôveril, že teraz si je ešte istejší než predtým, že jeho žena nič neukradla, lebo on nepozná lepšieho človeka ako je ona, kým Ficovi ľudia sa zameriavajú na "ničenie pravdy" a útočia na elementárny konsenzus spoločnosti, "kto je dobrý a kto zlý". A podľa Šimečku si predsa nikto nemyslí o Ficovi, že je dobrý človek...
Absolutizácia hodnôt bez akejkoľvek etickej dilemy je typická nielen pre moralistov, ale najmä pre totalitárne režimy. Oni nechápu, že v skutočnom svete nevíťazí len "pravda a láska nad lžou a nenávisťou", ale oveľa častejšie zápasí jedna legitímna pravda s druhou a jeden druh nenávisti vytláča druhú. Takto zložitá realita budovateľom kultov nevyhovuje, oni potrebujú vymodelovať kulisy, v ktorých sa všetci ľudia jednoznačne delia na nepoškvrnených anjelov a nenapraviteľných čertov. Takíto ľudia nechápu a nechcú pochopiť, že legitímne odlišné záujmy viacerých strán sa dajú po trpezlivom vyjednávaní zladiť. Oni potrebujú tých druhých poraziť, ponížiť, zničiť a odstrániť. Ušetrili by sme si množstvo tragédií, zlyhaní a omylov v dejinách, keby sme pochopili, že to, čo potrebuje zdravá spoločnosť, je vzájomná úcta, nie uctievanie jediného.
Eduard Chmelár