Naopak abyste zhlédli film Barbie, potřebujete dívku, která by šla s vámi... z čehož vyplývá, že sledování Oppenheimera je mnohem jednodušší.

No, tento článok taký jednoduchý nebude, pretože búra niektoré (nielen) divácke mýty. Obávam sa, že Christopher Nolan za tento film skutočne dostane svojho prvého Oscara – vravím obávam sa, pretože hoci považujem Nolana za najlepšieho režiséra súčasnosti, toto nebol jeho najvydarenejší kúsok a v hollywoodskom svete sa, bohužiaľ, stáva príliš často, že vás ocenia nie za ten najlepší výkon (Scorsese, DiCaprio, Connery, Morricone, O´Tolle atď.). A ak vôbec dostane Oscara, tak si myslím, že to bude za vynikajúci scenár, a nie za réžiu. Iste, veľkolepé zobrazenie jadrovej reťazovej reakcie bolo po stvárnení preletu cez čiernu dieru v Interstellari opäť nolanovsky geniálne, a súhlasím s tými, ktorí upozorňujú, že si ho treba vychutnať v IMAXe. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že slávny režisér v tomto filme ľudí znalých veci až znechucuje extrémnym idealizovaním osobnosti Roberta Oppenheimera. Škandalózny Nolanov výrok, že Oppenheimer bol najdôležitejším človekom, aký kedy žil, ho v mojich očiach diskvalifikuje pri triezvom posudzovaní udalostí modernej histórie a jej dôsledkov.

Poviem to ešte inak. Základný rozdiel medzi ním a vedcami ako bol napríklad Albert Einstein, spočíval v tom, že Oppenheimer chcel atómovú bombu skutočne vyskúšať na ľuďoch, kým Einstein bol z bombardovania Hirošimy a Nagasaki úprimne šokovaný a zdôrazňoval: „Moja účasť na výrobe atómovej bomby spočívala v jednom jedinom úkone – podpísal som list prezidentovi Rooseveltovi, v ktorom sa zdôrazňovalo, že bude nevyhnutné uskutočniť pokusy, ktoré by preskúmali, či je možné vyrobiť atómovú bombu.“ Einstein podobne ako aj ďalší vedci navrhovali zostrojenie nukleárnej bomby ako odstrašujúcej zbrane, ktorá ukončí všetky vojny – v žiadnom prípade nechceli, aby bola použitá proti civilnému obyvateľstvu.

Mal v podstate pravdu. Robert Oppenheimer sa až ako ponížený človek vyradený z verejného života dokázal postaviť proti výrobe vodíkovej bomby a priznať pravdu, že atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki boli použité proti porazenému nepriateľovi. Zdôraznil, že atómová bomba môže byť iba zbraňou agresorov, nie civilizovaných ľudí, že to nie je obranná zbraň, ale iba zbraň čistého teroru. Ale vtedy ho už nikto nepočúval a politici sa ho rozhodli umlčať. Výsledkom je, že sme strávili studenú vojnu v mimoriadne nákladných a nebezpečných pretekoch v zbrojení, ktoré sa opäť obnovili.

Každoročne sa v tento deň, pri príležitosti dnešného výročia zhodenia nukleárnej bomby na Hirošimu a pri príležitosti Svetového dňa boja za zákaz jadrových zbraní vedú jalové diskusie o tom, či by sa Japonci vzdali aj bez tohto ohavného činu. Považujem to za hlúpe, drzé a nehorázne odvádzanie pozornosti od podstaty veci. Jednak seriózni historici majú dávno jasno v tom, že Japonsko bolo ochotné kapitulovať už predtým, že to, čo ich prinútilo vzdať sa, nebol nukleárny teror, ale priame zapojenie Sovietskeho zväzu do vojny proti tejto ostrovnej krajine. Túto skutočnosť spochybňujú iba militaristi a lobisti zbrojárskych koncernov. A ja nebudem diskutovať o tom, či je humánne vyhladiť z povrchu zemského státisíce nevinných bezbranných civilistov. To je zvrátené uvažovanie. Amorálnosť takéhoto konania si predsa ľudstvo uvedomuje už od čias barbarského zbombardovania baskického mesta Guernica 26. apríla 1937, kedy po prvý raz v dejinách bola uskutočnená letecká vojenská akcia namierená proti bezbranným civilistom. Šok a hrôza, ktorú vyvolalo toto bombardovanie po celom svete, vyvolávalo otázky, ktoré sa odvtedy nezmenili: akým právom si niekto dovolil takýto masaker, kto im dal právo útočiť na nevinných a neozbrojených.

V súčasnosti sa nachádzame v bode zlomu, kedy ľudstvo ešte nikdy nebolo tak blízko globálnej jadrovej apokalypse ako práve dnes. Skúsenosti nás naučili, že jadrové zbrane sú v reálnom boji prakticky nepoužiteľné, ak nechceme zničiť celú planétu a navzájom sa vyvraždiť. Ako správne pripomenul Oppenheimer, toto je zbraň, ktorú môžu použiť iba teroristi, nie civilizované štáty. Preto je nielen príliš nebezpečná, ale aj zbytočná. Sú to však práve štáty NATO a jadrové mocnosti, ktoré odmietajú podpísať Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní. Namiesto jalových hádok o tom, či bolo použitie jadrových bômb v Hirošime a Nagasaki správne (samozrejme, že nebolo, bol to neospravedlniteľný zločin proti ľudskosti) by som v tento deň uvítal skôr väčší politický tlak na zákaz týchto ničivých zbraní.